Check-in prebieha pomerne v klídku, fasujem uterák a kráčam na ubikáciu. Po ceste prehodím pár slov s týpečkom z Turecka, ktorý si popíja vonku pivko. Sľubujem mu, že keď ma nevypne, tak sa k nemu rád pridám. Rýchla sprcha a som opäť v hre. Utku mi vysvetľuje, že práve dokončil štúdium na univerzite v Miláne, ktorá má svoj kampus aj v Come. Striedavo býval v Miláne aj tu a vyzná sa dokonale. Dávame si prechádzku do krámu pre pivko a on mi vysvetľuje súvislosti v okolí, v Lombardii je už predsa ako doma! Jeho diplomovka bola na tému výpočtu letov kozmických raketoplánov na obežnú dráhu a ďalej do vesmíru. Snaží sa mi detaily vysvetľovať laicky, ale môj mozog niektoré veci napriek tomu neberie… Fascinujúce! Skromne ma chváli za základné vedomosti o hviezdnych konšteláciách, ale pre neho to musí byť naozaj 101. Priznáva, že moc nesúhlasí s politickou situáciou vo svojej rodnej krajine a dúfa, že sa mu podarí zostať pracovať v južnej alebo západnej Európe. Na moju otázku či praktizuje islam odpovedal stručne iba dvihnutím fľašky talianskej značky nefiltrovaného pivka Ichnusa. Chybou bolo, že sa mi táto otázka vrátila späť ako bumerang. Nerád odpovedám na otázky o Bohu, viere a pod. Posmelený z pár dúškov zlatého moku zo mňa vyšla odpoveď, ktorú som si nemal čas naformulovať. Úvahy o Bohu: “Myslím, že každý ho máme (Boha) v sebe v nejakej forme. Návody podľa ktorých žijeme, cestu ktorú sme si s čistým svedomím vybrali… Na niečo podobné nemusí existovať jednoznačná odpoveď. Viera môže mať predsa niekoľko podôb. Viera v dobro, pomoc blížnemu, v pokoru. Také niečo nevie naučiť cirkev ani lavice kostola. Tieto inštitúcie sa snažia častokrát ukázať cestu – niekedy s úspechom, niekedy bez. Nakoniec sme rozhodujúci my jednotlivci, ktorí si vyberáme kam kráčať. Postavy v biblii, hlavne Ježiš, sú však skvelým prípadom názorného príkladu, ako má vyzerať bytosť kúsok od dokonalosti. Najnovšie ma zaujal čerstvý pápež, ktorého doterajší život je na rozdiel od veľa jeho predchodcov vzorom ako absolútne nesebecky dedikovať svoj každodenný čas tým, čo to naozaj potrebujú. Takýchto dobrovoľníkov je však mnoho aj medzi nami. Tí, ktorí sa obetujú a podajú pomocnú ruku cudziemu nešťastiu a biede v čase svojej hojnosti. Je len na nás či sa chceme niečomu podobnému priblížiť a čo sme pre to ochotní podstúpiť. Možno byť príkladom pre druhých. Hnať sa za vyššími hodnotami a žiť duchovnejšie ako iní, nie je predsa žiadna hanba. Niekedy sa zacyklíme v rýchlom chode života a zabúdame raz za čas poďakovať a uvedomiť si, aké máme šťastie žiť v zdraví, mať rodinu, čo do úst či mať sa kde schovať, keď prší. Je jednoduché brať spomínané ako samozrejmosť, kým niekde je vzácne to, čo je pre nás všedná realita. Ráta sa aj snaha nezištne pomáhať, potešiť, nechcieť spôsobovať bolesť, podeliť sa so šťastím s inými, uprednostniť ho pred svojim a to všetko v tichosti bez nároku na odmeny a ohodnotenie. Samozrejme po ceste robiť chyby ako každý iný. Vytvárať si akúsi svoju vlastnú strednú cestu za dôstojným bytím…“ Hmm zaujímavé, že v angličtine sa to po dvoch talianskych pivkách vysvetľovalo jednoduchšie. Neskôr sa pridáva aj ďalší sused, tentokrát pôvodne z Iránu. Zaujímavé debaty o nepráví a geopolitike na blízkom východe vo mne opäť zarezonovali. I keď naše názory boli sčasti odlišné, vedeli sme ich podať s rešpektom a počúvať s porozumením. O tom vzájomné spolubytie na tomto svete predsa je nie? Plodné rozhovory zo mňa však vytiahli aj posledný kúsok energie. Krátko pred druhou ráno sa presúvam na lôžko s vedomím, že môj prvý cestovateľský deň má už viac ako 23 hodín.
